Ak potrebujete, ale nechcete plakať

Dnes sme boli na cintoríne. Bol pochmúrny deň, nervy som mala rozdrásané na franforce a nejako ma zavalil smútok. Bolo mi hrozne do plaču, ale nenávidím sa, keď plačem na verejnosti (vyrastala som na kovbojkách a kovboji nikdy neplačú). A tak som sedela zdutá v aute, potláčala som slzy a bola len otázka minút, kedy to prehrám a pustím sa plakať a šokujem tým všetkých okolo mňa…

A vtedy ma napadlo: čo tak vytvoriť si dvojníka, ktorý by plakal miesto mňa? Na cvičení čchi kungu sme si tvorili dvojníka, ktorý stál spolu s nami s rukami nad hlavou a keď nám naše vlastné ruky začínali tŕpnuť, mohli sme ich spustiť – ale náš dvojník musel držať tie svoje miesto nás…

Tak som tento princíp premietla i na plakanie! V duchu som si vytvorila dvojníka a preniesla som všetky svoje pocity biedy, bezmocnosti, dezorientácie, sklamania a zármutku na ňu. Povedala som jej, že má plakať miesto mňa, že jej to povoľujem a podržím ju, keď sa bude cítiť biedne. A potom som jej už len posielala lásku a útechu.

Asi o 10 sekúnd po tom, ako ona začala plakať, som dostala ja svoju plačlivosť celkom pod kontrolu. Asi po minúte posielania lásky a útechy som sa pristihla, že sa mi tvár rozjasnila a začínam sa mierne usmievať…

Takže ak ste tiež vyrastali v presvedčení, že “kovboji neplačú”, vyskúšajte to! Ak “vidíte”, tak si svojho dvojníka vizualizujte. Ak máte problémy s vizualizáciou, stačí si povedať, že tam je, čo práve robí, a hovoriť naňho.

Mne to zabralo.