Keď hovoríme o súcite, obvykle máme na mysli prístup k ľuďom, čo mali menej šťastia ako my. Pretože máme dobré zdravie, stabilný príjem, dobré vzdelanie a lepšie príležitosti, mali by sme súcitiť s inými ľuďmi, ktorí nemajú nič z toho. Ale keď sa snažíme zlepšiť svoju súcitnosť a pomáhať iným, narazíme na poznanie, že súcitné činy zahŕňajú nielen prácu s inými, ale aj prácu na nás samotných, hovorí Pema Chödrön, budhistická učiteľka a spisovateľka (When Things Fall Apart, kap. 13).
Ja mám so slovom “súcit” tak trochu problém – najčastejšie sa s ním stretávam vo forme povzdychu “chúďatko” a na pozadí pritom beží myšlienka “chválabohu, že ja som z toho vonku”, alebo sa s ním stretávam v podobe “mám s tebou súcit, pretože som lepší/lepšia ako ty“. Preto všade, kde len môžem, nahrádzam súcit slovom tolerancia, ktoré sa mi zdá menej pokrytecké. Ale keďže Chödrönová hovorí o súcite (compassion), budem sa snažiť o ňom dnes hovoriť aj ja. Neberte ma za slovo.
Prečítaj zvyšok tohto článku
Tento článok prišiel cez
Tento článok prišiel od Guya Finleyho. Každá mentálna alebo emocionálna kríza v našom živote je výsledkom nejakého “nesplateného dlhu”. Ak toto utrpenie správne pochopíme, ukáže nám, kde sa ešte stále urputne držíme častí nášho ja, ktoré nám berú viac ako dávajú.
Odpustenie nastáva, keď sa rozhodneme otvoriť svoje srdcia pre bolesť niekoho iného. Prečo je také dôležité pre liečenie? Súcit je ultimatívne “hojidlo”, pretože kým cítime čo len smietku hnevu voči sebe alebo niekomu inému, telo tento hnev prežíva a premieňa na fyzické príznaky.
Tento článoček mi poslala včera e-mailom Snakebite, takže nepoznám zdroj:
K tejto úvahe ma inšpiroval Nrayn. Na komentár to bolo príliš dlhé a tak radšej využijem formu článku – ku ktorému sa dá komentovať a nemusíme mať filozofické diskusie pri celkom odlišnej téme.
Posledná noc bola zvláštna. Zobudila som sa 4:55 zo sna, o ktorý by nestála väčšina z vás. Snívalo sa mi, že som na colnici a vybavujem preclenie nejakých šperkov z kameňov. Všetko bolo v poriadku a fajn, ibaže medzi colníkmi bola nejaká žena, ktorá si na mňa zasadla a začala ma sekírovať. Nechala ma vážiť tie veci, merať a podobne. Mala som jej plné zuby, ale ešte som sa ovládala. Nato sa do miestnosti vovalila črieda detí okolo 10-11 rokov a narobila strašný rámus a do všetkého siahala, strkala a plietla sa pod nohy… Nakoniec sa jedno z deciek pustilo vysokým, nepríjemným tónom jačať. Bez nadýchnutia, ale o to hlasnejšie a poriadne, poriadne dlho… A pritom ma prefíkane sledovalo pohľadom.
Neviem, ako zareaguje väčšina čitateľov na tento článok… No, veď uvidíme. Takže: história celého článku spočíva v tom, že
Tento príbeh nám poslal Miro:


Nové komentáre